Jdi na obsah Jdi na menu
 


Začiatočná práca pri výchove a výcviku športového psa na stope.

13. 8. 2007

Ako už bolo skôr uvedené , pes má začať zo stopovaním čo možno v najútlejšom veku. Je veľmi dôležité, aby sme sa vo forme hry čo najintenzívnejšie zaoberali už zo šteňaťom v základných návykoch a predpokladoch, na ktorých budeme začínať z nácvikom stopy. Platia pri tom spoločné postupy a princípy ako pri rozvíjaní povahových vlôh a základných návykov, ktoré bude pes potrebovať aj pri nácviku poslušnosti a obrany. Rozvíjanie koristníckeho pudu, vybudovanie spätnej väzby pri podaní maškrty, súčasne z pochvalou a príjemným dotykom nám dáva prvý predpoklad pre úspešné prvé kroky smerom k výcviku práce psa na stope. V bežnej kynologickej praxi sa najčastejšie využívajú dve základné postupy v začínaní zo stopou, podľa druhu motivácie .Prvou z nich je chuťovo dráždivá metóda a druhou je metóda založená na aporte. Ďalšou je využitie emocionálnej a sociálnej väzby na psovoda. Ktorú z týchto ciest by si mal psovod vybrať, je vždy podmieňované osobitosťou konkrétneho psa a jeho charakteristickými vlastnosťami. Ideálny stav je keď máme psa , u ktorého tieto metódy je možné v správnej náväznosti striedať a využívať paralelne. Pozor však na nekoncepčnosť v postupe a vytváranie protichodných návykov. Pri práci na stope je variabilita a nestereotypnosť výhodou a vlastné skúsenosti mi potvrdzujú doslovne jej nevyhnutnosť. Potvrdzuje to aj W.Eis , A.Komolý a iní autori pojednávajúci o výcviku a práci na služobných a športových stopách. Dlhodobé skúsenosti výcvikárov ,pretekárov aj bežných cvičiteľov hovoria ,že najlepšie výsledky na náročnej stope majú psy vedení pozitívnou motiváciou a nestresovaný tlakom zo strany psovoda. Netreba zabúdať, a to sa v mnohých prípadoch stáva a často je to vídať aj u skúsenejších psovodov , že sa pri výcviku na stope nepohnú od prostriedkov sprostredkovania pochopenia práce na stope psom. Zotrvávajú v mylnom domnení že u psa je už dostatočne vytvorená schopnosť sledovať a vypracovať stopu. A nepostúpia v tomto smere ku ozajstnému spoľahlivému stopovaniu a ku stavu, kedy pes stopuje nie len kvôli prostriedku ktorým robili nácvik ale aj kvôli vlastnej radosti zo spolupráce zo psovodom a z vykonávanej činnosti ktorá je u psa prirodzene zakorenená generačne od podstaty prežitia psovitých šeliem. V konečnom dôsledku je úplne jedno akým spôsobom psa privedieme ku chuti pozorne sledovať stopu. Vždy je však potrebné sledovať fakt aby sme sa dopracovali spolu zo psom k chuti na stope pracovať a byť pri jej vypracovaní úspešný v zmysle skúšobného poriadku.

Chuťovo dráždivá metóda je najčastejšie využívaná. Drvivá väčšina šteniat má dostatočnú žravosť. Pri jednotlivých kŕmeniach môžme začínať s návykom psa vyhľadávať jednotlivé sústa potravy z povrchu terénu. Postupujeme pri tom tak, aby sme od počiatku utvorili možnosť spojitosti nájdenia potravy s naším pachom. Psa uviažeme a navnadíme ho niekoľkými kúskami. V jeho dohľade rozložíme ostatnú časť potravy na terén v polkruhu, približne jeden až dva metre veľkom. Najvhodnejšie bývajú kúsky mäsa. Pri rozkladaní môžme oslovovať psa menom a pritom vyslovovať povel hľadaj - stopa. Po rozložení sa vraciame ku psovi a vedeného na vodidle ho privedieme do pripraveného priestoru. Pri opakovaní slovných povelov hľadaj a stopa ho jemne ho navádzame na zberanie si jednotlivých súst. Pri tejto činnosti sa u psa vytvára spojitosť so slovnými povelmi a pozitívnou odozvou vo forme prijímania potravy, ktorú vyhľadáva čuchom. Priestor v ktorom túto prípravu vykonávame postupne zo známeho prostredia presúvame do prostredia neznámeho. Terén na ktorom prípravu robíme by mal byť volený tak, aby neumožňoval hľadanie zrakom. Nemal by obsahovať pach cudzích osôb a mal by byť pokiaľ je to možné čo možno najtvrdší z dôvodu nevytvárania sa regionálneho pachu z narušeného terénu prešľapaním. Podľa individuality psa, si už po niekoľkých opakovaniach pes vytvára syntézu zvukového povelu, postupu pri kladení a zhodu pachov osoby psovoda s pachom potravy. Ak nám pes pri hľadaní kúskov neopúšťa priestor v ktorom sme spravili prípravu, je to znak, že sa vytvorila spojitosť pachu osoby v tomto priestore z pachom potravy . Pokračujeme z tým že poloblúkový priestor vyúsťujeme do prvých metrov rovného úseku. Platí všeobecná zásada, že menej býva viac a tak sa nesnažíme zbytočne rýchlo predlžovať dĺžku úseku. Osobne dávam prednosť pri šľapaní úseku nie v priamom smere ale od počiatku v krivkách. Kúsky potravy sú nepravidelne rozložené v šľapajách. Šľapaje by nemali byť zreteľne viditeľné a preto znovu pripomínam že optimálnejším terénom pre počiatočný nácvik je terén z tvrdým a členitým povrchom. Postupnosť z akou predlžujeme dĺžku stopy závisí od chuti a výdrže psa na nej pracovať. pripomínam že množstvo potravy položenej v stope by nemalo byť o objeme celej kŕmnej dávky. Ak po úspešnom a pozornom sledovaní dráhy stopy, pes má stále chuť pokračovať, je to dobrý signál ku pokračovaniu v nasledujúcich stopách ich náročnosť zvyšovať. Osobne sa prikláňam k názoru, že v jeden deň je najrozumnejšie robiť iba jednu stopu, poprípade prípravu. Ak sa stretávame s nedostatočným záujmom a z nepozornosťou, riešime zvýšenie motivácie väčším hladom a kľudnejším prostredím. Samozrejme, že pre zdravý vývoj v šteňacom veku je nerozumné šteňa nechať hladovať, občasné vynechanie ranného kŕmenia však nemôže uškodiť. Presnejšie popísanie vedenia psa pri stope na začiatkoch popíšem neskôr.

Metóda aportom má vo svojej podstate podobný princíp ako chuťovo-dráždivá metóda. Rozdielna je však postupnosť vo vytvorení spojitosti . Predpokladom pre začínanie práce na stope týmto spôsobom, je nedostatočná žravosť a zároveň výborný koristnícky pud v spojitosti z aportovaním. Rovnako ako pri predošlom postupe, psa uviažeme a vo vzdialenosti niekoľkých metrov. Upútame ho s jeho obľúbeným predmetom - aportom, ktorého pach dôverne pozná. Na východzom bode zotrváme na mieste a pri miernom prešľapávaní povláčime aport po zemi. Všetko v dohľade psa, ktorého pozornosť musíme mať upriamenú na našu činnosť. Drobným krokom, súčasne vlečieme aport v šľapajách. Vhodné je začínať kratučkým úsekom - zopár metrov. Výhodné je využiť členitú plochu -- horizont kopca. Na konci aport ponecháme ležať, jeho umiestnenie by však malo byť aspoň čiastočne pod úrovňou terénu, tak aby ho pes nemohol registrovať zrakom. Od konca nášľapu odskočíme a po oblúku a po strane odkiaľ sa vrátime po psa. Pri opakovaní slovných povelov hľadaj stopa, ho privedieme na počiatočný nášľap a navádzame ho v smere ktorým sme stopovú dráhu viedli. Psa vedieme kľudne a vhodným koordinovaním vodidla v jednej ruke a ukazovaním a navádzaním druhou rukou ho vedieme až ku aportu. Opakujeme slovný povel hľadaj stopa a pri záujme ho aj vhodne pochválime. Tento spôsob evokuje v psovi po počiatočnom pochopení, že sa dostáva k jeho obľúbenej veci snahu hnať sa vpred. Je na šikovnosti psovoda aby psa vhodne korigoval a súčasne netlmil v ňom záujem o sledovanie dráhy na ktorej sa nachádza jednak ním zanechaný pach a takisto aj pach aportu. Postupnosť sa musí dodržať a v prípade, že sa ani po opakovaní týchto prvých nácvikov nedostavuje snaha o sledovanie dráhy čuchom, riešime to zmenou terénu, kde je vyšší porast. Poprípade zvyšujeme vhodným spôsobom motiváciu o hľadanie. U každého psa je získanie tohoto návyku na sledovanie pachovej dráhy rozdielne rýchly. Rovnako aj pri tomto postupe nesmieme robiť príliš rýchle zvyšovanie náročnosti, ukazovateľom ktorý berieme do úvahy v prvom rade je neklesajúci záujem. Celý postup musí prebiehať formou hry a ku nácviku pristupujeme vždy počas najvyššej aktivity psa.

Metóda využívajúca emocionálnu väzbu je časovo aj priestorovo najnáročnejšia. Jej výhodou však je, že ku využitiu čuchového zmyslu psa na sledovanie pachovej dráhy psovoda, ktorú zanechá pri prejdení priestorom v teréne sa nevyužíva paralelná motivácia, ale pes sa na základe svojich vlastností sám nabudzuje ku činnosti ktorá nám umožní jeho prácu na športovej stope. Postup by mal začínať vytvorením silného vzťahu psa z psovodom a v jeho snahe sa pri odchode psovoda dostať k nemu. Pre začiatok potrebujeme pomocníka, ideálne osobu, ktorú šteňa nepozná. Pomocník nám psa podrží na vodidle. Zo psom sa nekontaktuje a nevytvára k tomu podnety. Psovod odchádza v priamom smere na niekoľko desiatok metrov, podľa možností cez horizont terénu tak , aby šteňaťu zmizol z dohľadu. Pomocník na to psa pustí s vyslovením slovného povelu hľadaj stopa. Ak je už medzi psom a psovodom vytvorená dostatočne silná väzba a nejedná sa o typ psa s vysokým stupňom samostatnosti, prevýši v jeho rozhodovaní snaha dostať sa za psovodom. Tu v jeho orientácii mu zrakový a sluchový zmysel neposkytne dostatok informácii pre naplnenie jeho snahy a nastáva predpoklad, že šteňa alebo aj starší pes spontánne využije vrodený inštinkt sledovania prostredia čuchom. Tento spôsob nemusí byť okamžite úspešný pri prvom pokuse. Vždy záleží na charaktere psa, jeho danostiach a vlastnostiach, ktoré u neho prevyšujú a tiež na jeho väzbe k psovodovi. Tak ako pri tomto postupe, aj pri predošlých metódach je podmienkou začínať prvé stopy klásť po vetre. To znamená že psovod pri našľapávaní stopy postupuje tak, aby mal vietor v chrbte.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář