Poslušnosť v NSP - ZŠK a jej nácvik.
O náplni cvikov poslušnosti pojednáva NSP-ZŠK vo svojom druhom oddiele. Presne definuje spôsob prevedenia cvikov, uvádza pripomienky ku ich vykonaniu a schematicky ich znázorňuje. V tejto časti ku jednotlivým článkom oddielu popíšem mnou odsledované a v praxi využité poznatky a skúsenosti v systémovom prístupe ku ich nácviku a odlišnosti oproti autorom, ktorí sa touto problematikou zaoberali. V súčasnej dobe okrem všeobecných rád, ktoré sú publikované na rôznych webstránkach na internete, nebola vydaná žiadna odborná literatúra venujúca sa výcviku poslušnosti v zmysle NSP ZŠK. Treba si uvedomiť ich rozdielnosť a zároveň spoločné rysy. Oddiel II. - cviky poslušnosti, obsahuje články 36 až 42. NSP-ZŠK. Vedenie psa na skúškach. Spôsob akým má byť pes vedený pri skúškach a to nielen pri vykonávaní cvikov poslušnosti je presne daný v tomto článku. Ideálnym výsledkom výcviku je dosiahnúť stav, kedy bude pre psa prirodzené a nenútené sa takýmto spôsobom pohybovať a zaujímať polohy. Postupnosť získavania návyku na takto naučené správanie by mala vychádzať z predpokladu, že nevynechávame a netolerujeme nekorektné zaujímanie polôh, nekorektný spôsob pohybu pri vedení. Iba pes zo vžitým návykom na takéto nasledovanie psovoda, dokáže aj v tak dlhých časových úsekoch ako sú preskúšavania jednotlivých disciplín sa pohybovať podľa týchto predpísaných ustanovení. Na druhej strane však nemôžeme od psa očakávať, že nám bude podľa týchto predpísaných šablón pracovať nepretržite a aj mimo cvičenia. Vybudovanie návyku, sa pri určitom psovodom signalizovaní psovi ,neporušujúcim ustanovenia skúšobného poriadku takpovediac nastaviť do režimu výkonu, dáva najlepší predpoklad v úspešne plnení náplní tohoto článku. Ako sa k tomu dopracovať, je vecou návyku, ktorý budujeme už v čase prvej výchovy a predvýcviku. Ak budeme dodržiavať zásadu - nemiešania výkonu a bežného spolužitia zo psom, sme na najlepšej ceste sa k takémuto stavu dopracovať. Pripomínam športovú stránku výcviku. Skúsený kynológ si dokáže svojho psa viesť tak, že aj veci naučené pre športový výkon mu bezproblémovo poslúžia v bežnom živote zo psom. Nevyhnuté je však mať u psa vybudovanú schopnosť odlišovania. Tá vo veľkej miere závisí aj od charakteru psa. Základná ovládateľnosť sa rozdeľuje na pomocné cviky ktoré sa samostatne neposudzujú, a cviky posudzované skúšobným poriadkom pri jednotlivých druhoch a stupňoch skúšok. Pomocné cviky a vlastné návyky na povely "FUJ" a "VOĽNO" , budujeme u psa ako jedny z prvých . Spolu z návykom na meno a privolaním psa. Zákaz nežiadúcej činnosti "FUJ" , alebo voľný pohyb psa "VOĽNO", patria medzi základné cviky ovládateľnosti psa a sú významné z hľadiska metodiky. Aj na základe nich sa v patričnej postupnosti dostávame pri výcviku ku ostatným cvikom poslušnosti ktoré sa hodnotia. Konkrétne zákazový povel na prerušenie nežiadúcej činnosti by mal byť budovaný obzvlášť svedomito, nakoľko sa netýka len samotného výcviku a športovej činnosti, ale celého spolužitia a ovládateľnosti psa v každodennej situácii. Pes sa musí naučiť rozlišovať intenzitu dôležitosti pri jeho aplikovaní. Neustále rovnako intenzívne zakazovanie činnosti, nie je pre psa tou najsprávnejšou cestou, pretože akokoľvek dobre už vycvičený pes, nie je strojom, ale samostatne sa rozhodujúcim tvorom. Ak si túto škálu nedokážeme u psa vytvoriť, je možné že v kritickej situácii nám práve tento pomocný zákazový povel zlyhá. Tak ako musíme mať vybudovanú škálu motivovania pozitívneho, tak sa musí odzrkadľovať aj škála negatívneho ovplyvňovania, na budovaní stále funkčnej a využiteľnej reakcie na povel "FUJ".
Privolanie psa. Pripomínam, že pred každým cvikom poslušnosti, je možné osloviť psa. Tento cvik sa prevádza tromi spôsobmi. Jednotlivé cviky sú prevádzané formou, ktorú predpisuje príslušný stupeň skúšky. Psa privolávame za pochodu ku nohe psovoda a pokračujeme z privolaným psom v priamom smere. Druhým spôsobom psa privolávame v stoji zvukovým povelom a pes si pred nás predsadá. Tretím spôsobom privolávame psa v stoji posunkom a pes si sadá ku nohe psovoda. Aby sme docielili presné a spoľahlivé plnenie cviku predpísaným spôsobom, musíme mať v prvom rade zo psom zvládnuté privolanie bez poradového prevedenia. Pes na naše oslovenie a privolanie má mať najsilnejšiu reakciu, ktorá v ňom prevýši akýkoľvek iný záujem. Počiatok návyku opäť siaha až ku prvým kontaktom zo psom a buduje sa dlhodobo a trpezlivo. Aj u najhladšieho priebehu budovania tohoto návyku, sa nevyhneme fázam, kedy budeme postavený pred úlohu presadiť si svoju vôľu a je len na nás, ako sa s tým vysporiadame. Najúčinnejší spôsob ako to dosiahnuť je vyvarovať sa situáciám, kedy psa nemáme možnosť ovplyvniť a utvrdiť tak v ňom poznanie, že v istej situácii sa môže rozhodovať konať inak, ako od neho očakávame po predchádzajúcom nácviku. Samostatné konanie psa je pre psa dôležité, ale u reakcie na povel privolania, nesmie prichádzať v úvahu. Zo skúseností vieme, že pri samotnom priebehu preskúšavania cvikov privolania je pes pri správnom vedení už takpovediac nastavený na túto činnosť. Iný prípad je ak sme zo psom v otvorenom priestore napríklad na prechádzke. Tam môžu nastať situácie, kedy motivácia psa v jeho konaní bude silnejšia ako reakcia na povel privolania. Vhodným spôsobom môžeme takéto situácie simulovať a to premyslene a vždy tak, aby sme mali možnosť psa ovplyvniť a utvrdiť tak spoľahlivosť cviku privolania.
Ovládateľnosť psa na vodidle sleduje disciplinovaný a presný pohyb v predpísanej polohe pri nohe psovoda v stoji,pri chôdzi a pokluse. Psovod pri tom vykonáva obraty, alebo postup v priamom smere. Začínať z nácvikom treba vždy až po zvládnutí cviku sadni a zvládnutí zotrvania psa v základnom postoji, kedy pes sedí po ľavom boku psovoda. Os tela psa je v rovnobežnom smere z osou tela psovoda. Ramená psa sú na úrovni ramien psovoda v priečnom smere. Tento postoj sa zaujíma zo psom na zvukovo posunkový povel - "k nohe". Postupnosť prvého nácviku chôdze zo psom pri nohe treba začať len na kroku. Psovod sa vlastne zo psom posúva len o krok a po zastavení si pes znovu dosadá k nohe psovoda. Postupné predlžovanie pohybu je vždy podmienené správnym prevedím predošlého postupu. Postupnosť kladie veľké požiadavky na trpezlivosť psovoda a na mieru motivácie, ktorú dokáže vytvárať u psa. Výsledkom má byť bezchybné vykonávanie cvikov aj bez vodidla.
Základným faktorom ktorý nám pomáha pri nácviku tohoto cviku je vodidlo. Práca z vodidlom a jeho využitie pri nácviku má mimoriadny význam . Spôsob akým vodidlo používame vždy závisí od momentálneho konania psa. Nešetrné a hrubé zaobchádzanie je nie len v rozpore s etickým princípom chovu a držby psa ,ale rovnako prináša aj horšie výsledky vo výcviku. I keď cesty ku vycvičenosti môžu byť rôzne. Prirodzený a najčastejší problém je postup psa s napnutým vodidlom. Tým, že psa vodidlom pridržujeme a vodidlo mu pri pohybe vpred kladie odpor, vytvára automatickú reakciu psa tento odpor prekonávať väčšou snahou postupovať vpred. Vodidlo nesmie slúžiť pri výcviku ako brzda, alebo ako obmedzovač pohybu psa. Malo by byť predĺženou rukou psovoda, ktorou na psa vplývame a ktorou mu môžeme vo vhodnom čase podať informácie. Môže sa zdať až neuveriteľné, ak ku funkcii vodidla priradíme motivačnú funkciu. Samozrejme, vodidlo samo o sebe je len kusom šnúry, ale ak vhodným spôsobom touto šnúrou narábame, je pre nás neoceniteľnou pomôckou. U psa je možné vytvoriť spojitosť aj v tom, akým spôsobom vodidlo držíme a to by pre nás malo byť podstatné pri nácviku poradového pohybu zo psom, pre skúšky a preteky. Odlišujeme držanie vodidla pri výcviku a pri ostatnej činnosti - ako sú vychádzky a podobne. Predpísaný pohyb zo psom prikazuje, aby vodidlo bolo mierne prevesené. K tomuto by naše úsilie pri nácviku malo smerovať už od začiatku nácviku. Po prvých úspešných počiatočných krokoch nesmieme začať psovi umožňovať nepresný pohyb alebo, hoci aj sporadické občasné napnutie vodidla tým, že sa pes od nás vzďaľuje. Korigovanie jeho pohybu vyvažujeme vhodnou motiváciou , na základe ktorej pes nás nasleduje.
Článok 38. a 39.
Tieto články predpisujú a popisujú cviky ktoré vo svojom súhrne zaisťujú , aby psovod usmernil povelom psa k zaujatiu polohy či už v základnom postoji u nohy psovoda, v stoji, keď pes sa nachádza pred psovodom, alebo je vzdialený od psovoda. Rovnako aj pri pohybe psovoda. Tieto polohy sú sadnutie, ľahnutie a státie na mieste. Metodická postupnosť nácviku by mala sledovať rovnaké poradie ako som jednotlivé polohy vymenoval. Dôvodom je najjednoduchšia postupnosť nácviku ktorá vychádza z mechaniky pohybu tela psa. Rovnako aj v súvislosti s predošlými článkami 36. a 37. potrebujeme pre nácvik ich náplní cvik sadnutie ako prvý. Sadnutie psa má byť prevádzané vždy spôsobom, kedy pes dosadá na na pätách a zadok má pritlačený k zemi. Nesmie byť v polohe kedy sa opiera k zemi laterálnou časťou stehna. Rovnako dbáme od počiatku na úplné dosadnutie. Podceňovanie týchto chýb sa neskôr odstraňuje veľmi ťažko a prenáša sa aj do polohy v ľahu. Poloha v ľahu má byť prevádzaná rovnako tým spôsobom, že panvové končatiny majú byť skrčené rovnobežne a nesmie byť zadná časť tela prevalená na stranu.
Takéto ležanie psa je prípustné iba pri cviku ponechanie psa na mieste. Aj pri tomto cviku, pes má zaujať korektnú polohu a až neskôr v priebehu odloženia môže polohu zmeniť. Ako znázorňuje nasledujúci obrázok.
Pri samotnom nácviku polôh ,psovod musí koordinovať svoj pohyb pri upravovaní psa, čím vlastne nedodržiava stroho základný postoj. Musí sa ku psovi zohnúť, upraviť ho pažou prípadne motivovať aportom. Tieto činnosti sa však tiež podieľajú na vnímaní nepodmieneného podnetu a pes sa učí reagovať aj na nich. Presne uváženým postupom tieto pomocné pohyby prestávame používať. Cieľom je sa dopracovať ku prevedeniu cvikov na jeden povel bezchybne, rýchlo a čisto. Nedodržanie tohoto pravidla môže mať za následok, že pes bude naučený bezchybne vykonávať cviky len pri používaní týchto pomocných pohybov ktoré v jeho vytvorenej schéme reakcie na podnet sú súčasťou. Rovnako upravovanie už pokročilého psa doplňujúcim signálom - napríklad pootočením sa a podobne, nie je podľa mojich skúseností správnou cestou. Ako u ostatných cvikov, platí aj pri polohách ktoré má pes zaujať, dôsledné nacvičenie základu. Zo zvyšujúcim sa stupňom skúšky sa zvyšuje aj náročnosť ich prevedenia tým, že pes sa nachádza vo väčšej vzdialenosti od psovoda a jeho priame korigovanie nie je možné. Preto treba dbať na správny návyk a tým sa nám uľahčí postup vo výcviku na vyššie stupne skúšok.
Ku nácviku zaujatia polohy pri pohybe psovoda, pristupujeme až po úplne zvládnutom cviku zaujatia polohy na mieste. Je nemysliteľné sa dopracovať efektívne a bez chýb ku tomuto cviku, bez predošlého správneho návyku zaujatia polôh na mieste. Postupnosť znovu vychádza z pripodobenia podmienok za ktorých sme vytvorili návyk u cvikov sadni,ľahni a vstaň , pričom cvik vstaň sa mení na stoj. V podstate ide o to isté ,ale skúšobný poriadok oddeľuje zvukový povel pre zaujatie stoja na mieste a za pohybu. Najčastejšou chybou pri zaujímaní polôh za pohybu, je popochádzanie psa, prípadne neskoré zaujatie polohy. Pri nácviku dbáme na to, aby pes od počiatku zaujímal túto polohu presne a zotrval v nej požadovanú dobu. Postupne predlžujeme vzdialenosť do ktorej sa vzďaľujeme od miesta kde pes zaujíma polohu. Významný faktor ,ktorý nám zabezpečí zotrvanie psa na mieste kde sme ho ponechali v predpísanej polohe, je motivácia a odmena. Tá by mala prichádzať psovi nie zo smeru ktorým sa psovod po uvedení psa do polohy postupoval, ale z miesta kde pes polohu zaujal. Poprípade zo smeru ktorým psovod postupoval zo psom, kým psa zastavil. Je viacero spôsobov akým sa to dá previesť, je na šikovnosti psovoda aký spôsob si vytvorí.
Článok 40.
Prinášanie predmetov - aportovanie. Cieľom cviku je, aby pes zdvihol a priniesol predmety na to určené na povel psovoda, alebo samostatne tam, kde donášanie predmetov nadväzuje (prinášanie predmetu na stope, ap.). Aportovanie sa prevádza troma spôsobmi. Sú to aport voľný - pes prináša aport bez prekonávania prekážok a v priamom smere, Aport skokom - pes pri prinášaní prekonáva prekážku skokom pričom sa nesmie dotknúť prekonávanej prekážky a aport šplhom - pes pri aportovaní prekonáva prekážku cez ktorú sa dostáva kontaktovaním prekážky. Cvik aportovania sa ako taký, skladá z niekoľkých navzájom nadväzujúcich častí, preto musíme brať do úvahy, že nácvik kompletného cviku môžeme začínať až po ich zvládnutí. Prvou časťou je privolanie a presný príchod psa pred psovoda, na to nadväzuje cvik predsadnutia pred psovodom a nasledujúce sa priradenie do základného postoja. Samotné uchopenie predmetu a jeho držanie je hlavnou časťou cviku prinášania predmetov. Cvik aportovania si vyžaduje asi najviac systematickú prácu a rozfázovanie jednotlivých častí cviku. Bez spoľahlivo a precízne zvládnutých jednotlivých častí, sa pri finálnom syntetizovaní jednotlivých fáz ako je vyslanie, uchopenie, prinesenie, predsadnutie, odovzdanie a zaujatie základného postoja - nemôžeme dopracovať ku uspokojivému výsledku, pretože sú navzájom súvisiace. Prinášanie predmetov - aportovanie sa do náplní skúšobných poriadkov športovej kynológie sa prevzalo z poľovníckej kynológie. Metodika výcviku sa opiera o bohaté historické skúsenosti, ktoré poľovnícka kynológia má v tejto oblasti. V zásade je možné postupovať dvoma spôsobmi. Prvý sa opiera o prirodzený koristnícky pud a vrodenú chuť ku aportovaniu, druhá možnosť je využiť postupné vedenie psa ku povinnému a vynútenému prevedeniu cviku .V zahraničnej literatúre označovanej ako "par force". Detailne rozobratie jedného alebo druhého postupu je nad rámec rozsahu v tejto práce. Stručným spôsobom sa pokúsim rozobrať klady a zápory obidvoch spôsobov.
Prvý spôsob nácviku ktorý stavia na prirodzenej chuti aportovať a prirodzenom koristníckom pude, je vhodné rozvíjať už v najmladšom veku. Šteňa prípadne mladého psa vhodnou formou hry upútavame na obľúbený predmet ktorý pred psom uniká. Tým vzniká pudová reakcia u psa, ktorá ho nabáda unikajúci predmet dostihnúť a zmocniť sa ho. Psovod by mal mať nad týmto predmetom dostatočnú kontrolu aby ním mohol vhodne pohybovať a manévrovať. Po dostihnutí a pevnom uchopení, by si mal psovod predmet pritiahnuť aj zo psom ku sebe a psa vhodne pochváliť a ešte sa s ním o predmet priamo ponaťahovať. Tým je možné u psa vytvoriť návyk, pri ktorom sa z dostihnutou a uchopenou vecou sa vracia ku psovodovi, pričom očakáva hru v naťahovaní sa o prinesenú vec. Psovod necháva psa v počiatkoch stále vyhrávať a dáva mu tým radosť s prevahy. Až po upevnení radostného prinesenia aportu začíname s nácvikom pustenia a odovzdania aportu. Tento nácvik však stále ukončujeme tým, že pes po pustení opätovne dostáva aport. Aj keď sa s týmto postupom len obtiažne dopracujeme ku presnému strojovému prevedeniu cviku aportovania, väčšinou sa bezproblémov vyhneme narušeniu vzťahu a strate prirodzenej chuti aportovať. Toto môže nastať v prípade, že pri postupe výcvikom aportu podmieňovaným vynútením - teda "par force" metódou, nezvládneme postup a nedokážeme prejsť zo psom prvé fázy nácviku. Tým, že celý postup u tohoto spôsobu nácviku si vyžaduje dôsledné a dôrazné správanie od psovoda, nie je možné poľavovať, ale ani neprimerane psa pritláčať ku vykonaniu činnosti a vzápätí v tejto súvislosti aj vhodným spôsobom psa odmeniť a podporiť. Všeobecne sa odporúča neučiť sa tento spôsob výcviku samostatne a bez predošlej dlhodobejšej prípravy pod vedením skúseného inštruktora. Zlozvyk a odmietanie vykonania cviku pri nesprávnom vedení je možné naprávať len veľmi obtiažne. Pri správnom vedení výcviku však aj u psa ktorý nemá prirodzený záujem o aportovanie je možné dopracovať sa ku vynikajúcim výsledkom, ktoré môžu predčiť výsledky u talentovaného psa vedeného prvým spôsobom. Postup parforzného výcviku spočíva vo vybudovaní pevného návyku pri povele aport odhodený, alebo nájdený predmet uchopiť a okamžite a v priamom smere predmet priniesť a na následný povel odovzdať. Podstatnou výhodou tejto metódy je možnosť kontroly nad prekusovaním aportu a hraním sa s ním. Cvik je prevádzaný spoľahlivejšie a s vyšším nasadením psa.
Ideálny spôsob nácviku sa nedá paušalizovať , rovnako ako u mnohých ďalších cvikov aj tu platí pravidlo, že spôsob akým postupovať záleží na individualite psa. Vzájomným skĺbením jednej aj druhej cesty sa môžme dopracovať ku perfektne prevedenému cviku v ktorom bude jednak rýchlosť, presnosť, ale aj radostný prejav psa. Samotná chuť ku aportovaniu skĺbená z dôsledným vyžadovaním a primeraným tlakom ktorý nedovoľuje psovi sa z aportom hrať, prináša výkon, ktorý najviac poteší oko diváka, ale aj rozhodcu, ktorý výkon dvojice psovoda a psa posudzuje. S pribúdajúcim vekom však tento cvik môže robiť problém, vyplývajúci z meniacej sa psychiky dozrievajúceho psa a z neželaných zlozvykov, ktoré sa môžu hromadiť pri prevádzaní takpovediac "naostro". Preto je nutné neustále precvičovanie a premyslené oddeľovanie zábavy od práce na skúškach a pretekoch.
Článok 41. Prekonávanie prekážok
Účelom tejto skupiny cvikov je, aby pes na povel dokázal prekonať rôzne druhy a typy prekážok rozličnou pohybovou technikou. Všetky rozmery a tvar prekážok uvádza obrazová príloha v skúšobnom poriadku. Ku jednotlivým typom prekážok pre lepšiu predstavu uvádzam tieto obrázky aj v tejto časti. Samotný nácvik týchto pohybových zručností je psom vlastný a keď sa ku nim pristupuje správnym postupom a hravou formou, vo väčšine prípadov sú vo výcviku príjemným spestrením rovnako pre psa aj psovoda. Ak však pred samotným začatím nácviku má mladý pes alebo šteňa zlé skúsenosti s podobnou činnosťou, je postup pri výcviku omnoho náročnejší ako sa môže na prvý pohľad zdať. Preto je dôležité aj pred samotným nácvikom poznať tieto skutočnosti. Musíme brať do úvahy aj telesnú stavbu, fyzickú vyspelosť a vek psa. Príliš skorým začiatkom nácviku týchto cvikov, môžeme zapríčiniť nesprávny fyzický vývoj alebo spôsobiť zranenia. Temperament a pohyblivosť rovnako rozvážnosť alebo zbrklosť, musíme zohľadňovať v postupe a podľa týchto kritérií aj voliť optimálny druh motivácie. U psov s vysokým temperamentom sa motivačný faktor musí byť v intenzite nižšej ako u psa flegmatickejšieho a pomalšieho. Pri príliš chtivom prekonávaní prekážok sa zvyšuje nebezpečie jednak úrazu a v druhom rade aj nesprávneho prevedenia, čo zapríčiní v konečnom dôsledku bodové straty. Dostať do správnej rovnováhy motiváciu, rýchlosť a chuť s dostatočnou sebakontrolou psa, by mal byť prvoradý cieľ výcviku. Postupná pestrosť pridávania prírodných a nie predpísaných prekážok sa nám odrazí nie len na lepšej pohybovej koordinácii psa ale aj na jeho praktickosť v bežnom živote.
Skok vysoký a skok šplhom - cieľom cviku je aby pes na jediný povel psovoda rýchlo prekonal obojsmerne predpísanú prekážku a predsadol tesne pred psovoda. Na ďalší povel sa ma priradiť do základného postoja vedľa ľavej nohy psovoda. Skok vysoký má byť prevedený bez dotyku s prekážkou. Z tohoto musíme vychádzať pri nácviku a veľakrát sa môžeme stretávať s chybou ktorá vyplýva z prirodzeného inštinktu psa kontaktovať sa pri pohybe z terénom a zbytočne nestrácať oporu pri pohybe. Ak by sme začínali na prekážke ako je predpísaná - z výškou jeden meter , je viac ako pravdepodobné že sa pes pri prekonávaní tejto prekážky bude snažiť hrudníkovými končatinami oprieť o vrchnú hranu prekážky. preto je lepšie voliť postup v nácviku na prekážke ktorá je uspôsobená na úpravu svojej výšky a začínať s výškou ktorú pes prirodzene zvláda a prekonáva bez toho aby sa vrchnej hrany dotkol. Postupným zvyšovaním stále udržiavame návyk prekážku prekonávať skokom. Návyk opierať sa o prekážku sa odstraňuje veľmi ťažko a je to zbytočné. Pre príklad uvediem jednu z najspoľahlivejších ciest. Hravou formou s pripútaným psom prebehneme tesne povedľa prekážky a tesne pred prekonaním prekážky dávame zvukový povel. Postupne pri vedení psa pridávame aj spätné prekonanie a vlastný pomocný pohyb psovoda sa v konečnej fáze zmení na zotrvanie na mieste. Vzdialenosť pre rozbeh musíme uspôsobiť .Príliš krátka vzdialenosť a rovnako príliš veľká, dáva predpoklad na nie celkom správne vykonanie cviku. Po vypestovaní návyku prekážku prekonávať, napojíme ku cviku už pre psa známe veci ako je predsadnutie po spätnom prekonaní a priradenie sa do základného postoja po ďalšom povele.
Z metodického hľadiska sa pristupuje ku nácviku skoku šplhom až po úplnom zvládnutí predchádzajúceho cviku a to skoku vysokom. Skok šplhom sa v náplni skúšobného poriadku objavuje až pri skúške SVV3 a špeciálnej skúške SPO kde je oddiel poslušnosti zhodný zo skúškou SVV3. Predbiehanie a súčasné učenie psa prekonávať prekážku jeden meter vysokú a prekážku v tvare A o výške meter osemdesiat nie je vhodné. Postup pri nácviku by mal byť podobný ako pri skoku vysokom. Pre jednoduchšie zvládnutie takéhoto nácviku je vhodné mať k dispozícii prekážku v tvare A s variabilnou výškou, kde sa jednotlivé základne oboch stien dajú vzďaľovať od seba a tým sa celková výška znižuje. Zároveň, steny cez ktoré sa má pes prešplhať, majú menší sklon. Týmto spôsobom sa pes má možnosť jednoduchšie naučiť aj zostupovať na náprotivnej strane. Zoskakovanie z vrchnej hrany nie je chybou, je však zo zdravotného hľadiska nešetrnejšie na pohybový aparát psa.
Chôdza po nízkej kladine. Cieľom cviku je, aby pes presne a nebojácne prekonal tento druh prekážky. Z metodického hľadiska je nácvik tohoto druhu prekážky možné začať už v skoršom veku ako u predchádzajúcich typov prekážok. Samotná náročnosť prevedenia cviku je oproti skokom nižšia. Avšak aj tu sa pri nesprávnom vedení môžu vypestovať ťažko odbúrateľné zlozvyky. Skúšobný poriadok vyžaduje aby neupútaný pes prekonával prekážku na úrovni psovoda ktorý postupuje v priamom smere povedľa kladiny. Zo samotnej dynamiky pohybu je pre psa potrebné na prvej nábehovej lávke zrýchliť pohyb, na zostupovej strane šikmá plocha psa znovu nabáda zrýchliť pohyb. preto už pri prvom nácviku máme psa upnutého na vodidle a vhodnou korekciou dbáme aby sa nespadol, nezoskočil a nezrýchľoval nad potrebu. Vhodnou formou pre nácvik je použitie skupinového výcviku, kde psovod z neskúseným psom nasleduje psa skúseného, ktorý už má daný cvik zvládnutý. Aj keď samotné prekonanie tejto prekážky nerobí väčšine psov problém, dokonalé zvládnutie tohoto cviku vytvára predpoklad pre úspešný nácvik zložitejšieho cviku a to prekonávanie kladiny vysokej s nábehovými rebríkmi.
Chôdza po kladine vysokej je súčasťou náplní skúšok SVV2 ,SVV3 , SPO a SMP 2. Prekonávanie tohoto typu prekážky nadväzuje na kladinu nízku, rozdiel spočíva nielen vo výške umiestnenia kladiny od zeme ale aj v tom, že na kladinu pes nastupuje pomocou nábehových rebríkov ktoré majú sklon 45˚. Je viacero názorov na to ako postupovať pri nácviku a zvládnutí motoriky pohybu psa na rebríku, v každom prípade musíme akceptovať skutočnosť, že u tohoto druhu pohybu potrebujeme využiť nie len prirodzené pohybové schopnosti psa, ale potrebujeme psa naučiť po rebríku chodiť iste a bezpečne. Tak ako je pri kladine nízkej, aj tu platia tie iste kritériá pri posudzovaní a zvyčajne sa psovodi pri výcviku dopúšťajú podobných chýb, alebo pokračujú zlozvyky s prekonávania nízkej kladiny. U kladiny vysokej sa však zbrklosť, príliš rýchly postup môžu skončiť omnoho skôr zranením psa a neúspešným prevedením cviku. Z nácvikom samotnej chôdze po rebríku začíname až v období, kedy pes bez problémov prekonáva nízku kladinu. Veľmi dobré je, ak máme pre nácvik chôdze k dispozícii taký typ prekážky u ktorého sa dá nastavovať jednak výška kladiny od zeme a takisto aj sklon rebríkov. Výhodou nácviku na upravenej vysokej kladine , kde samotná výška je podobná nízkej kladine a sklon rebríkov sa podobá sklonu nábehových plôch u nízkej kladiny je to že psa môžeme vhodne korigovať a v prípade pádu, mu hrozí menšie nebezpečie z negatívnej skúsenosti ,alebo ohrozenia zdravia. Pri samotnom vedení psa na nábehový rebrík však musíme v postupe voliť taký druh motivácie ktorý nám zabezpečí chuť psa ku postupu , na druhej strane ho však nebude evokovať natoľko , aby sa zbrklo hnal vpred. Pre vytvorenie návyku psa správne postupovať po jednotlivých priečkach rebríka musíme ovládať prirodzený nohosled psa a pri psoch ktorí sú strnulejší a postup na rebríku musíme u nich priamo podporovať prekladaním jednotlivých končatín , tento nohosled nesmieme miešať. správny nástup a dôsledný zostup z koncov rebríkov sa musí dodržiavať od úplného začiatku tohoto výcviku. Tendencia ku zoskakovaniu z posledných priečok má u väčšiny psov prirodzene prednosť pred zostupovaním a nastupovaním z vynechaním týchto priečok. Dodržanie postupu ,kedy psovi neumožníme tieto koncové priečky vynechávať, nám však nie len zabezpečí plné bodové hodnotenie a vyhnutie sa chybám za ktoré sú zrážky bodov ,ale aj upravuje rýchlosť postupu psa a pes sa ku prekonávaniu prekážky dostáva bezpečnejšie.
U skúšok SVV 3 a SPO sa prekonávanie kladiny vysokej vykonáva v oboch smeroch pričom psovod stojí na mieste odkiaľ vysiela psa ku prekonaniu prekážky. Samostatné , presné a spoľahlivé prekonanie tohoto cviku je možné len vtedy ak pes nemá z prekážky rešpekt a obavu, nepociťuje neistotu a má bezproblémovo zvládnutý pohyb po nábehových rebríkoch. Preto čiastočný ,nedokonalý a nedokončený nácvik v príprave na skúšku SVV2 , sa pri príprave na skúšku SVV3 a SPO prejaví potrebou niekoľko násobne vyššieho úsilia aby sme zo psom cvik v tomto prevedení zvládli. Častým javom ,ktorý negatívne vplýva na úroveň schopnosti psa previesť bezchybne cvik prekonania kladiny vysokej ja nácvik tohoto cviku na prekážke , ktorá má odlišné technické parametre a tvarovo sa odlišuje od predpísanej prekážky, tak ako ju definuje príloha v skúšobnom poriadku. Pre zjednodušenie začiatkov nácviku u menej talentovaného psa takéto takpovediac zjednodušené prekážky je vhodné použiť , netreba však zabúdať že vycvičenosť a schopnosť psa zvládať cvik na akomkoľvek druhu vysokej kladiny by mal byť naším cieľom ale hlavne u kladiny vysokej v takom formáte ako stanovuje predpis.
Praktické využitie týchto naučených zručností športového psa je mnohoraké a v bežnom živote ich určite oceníme nie len pri schádzaní strmých schodov, prekonaní nejakého prevýšeného miesta a podobne ,ale aj v lepšej schopnosti psa pohybovať sa v pre neho neprirodzenom prostredí ktoré okolo seba vytvára človek a pohybovať sa v ňom obozretne, isto a bezpečne.
Článok 42. Pomocné cviky.
V tomto článku sa pojednáva o všetkých cvikoch ktoré z hľadiska metodiky označujeme ako cviky pomocné a delíme ich na :
- štekanie psa
- plazenie psa
- vysielanie psa
- ponechanie psa na mieste
- pokojnosť psa pri streľbe
Cieľom a účelom týchto cvikov ako už bolo v úvode spomenuté je medická funkcia , ktorá je využívaná v ďalších častiach všestranného výcviku . Ich úplné a bezchybné zvládnutie podmieňuje ďalší postup výcviku v obrane aj na stope. Aj preto sa v jednotlivých stupňoch skúšok zvyšuje ich náročnosť a spôsob akým sa prevádzajú.
Cvik štekania na povel. Cieľom cviku je, aby pes na povel a posunok psovoda využil svoj hlasový prejav a zaštekal. Ako vytvoriť podmienku ktorá u psa vyvolá reakciu ktorou bude zaštekanie psa je vecou individuality psa. Ak vychádzame z predpokladu ,že psi svoj hlasový prejav využívajú pri vzrušení , obrannej reakcii a pri akomkoľvek druhu frustrácie z nemožnosti dosiahnuť cieľ svojho snaženia , otvára nám to priestor na množstvo možností ako postupovať. To čo platí u jedného psa z takmer okamžitou odozvou, nemusí platiť u iného psa. Voliť šablónový postup pri skupinovom výcviku nie je najvhodnejším spôsobom ako dospieť ku spoľahlivému prevedeniu štekania na povel. Preto treba pred samotnou voľbou ako postupovať , zvážiť individuálne vlastnosti a charakter psa. Kynologická prax ukazuje nápadné rozdiely u jednotlivých plemien a rovnako aj v zásade platí že u temperamentných psov je hlasový prejav ďaleko častejší a u psov kľudnejších a pokojnejších.
Najbežnejšou a z pohľadu veku psa aj najjednoduchšou metódou je postup pri ktorom využívame chuťovo dráždivý podnet. Už v najrannejšom veku sa pri snahe dostať k potrave - materskému mlieku , dostávajú šteňatá nie len na základe orientácie podľa čuchu a vnímaniu tepla ale rovnako aj pomocou hlasového prejavu ktorým sučku nabádajú ku poskytnutiu mliečnych strukov. Na tomto základe môžeme zo psom rozvíjať hru v ktorej psa vyprovokujeme ku hlasnému zaštekaniu. Postupne hru upravujeme a s polu zo zvukovým povelom štekaj , vybudujeme cvik. Nevhodné je sa snažiť postupovať týmto postupom u psov ktorý sú menej žravý alebo ku chuti dostať sa ku pokrmu, potrebujú byť značne vyhladovaný.
Ďalší zo spôsobov využíva vzruch prameniaci s koristníckeho pudu a z vlastného vydráždenia na predmet záujmu , ktorý psovod využíva pri hre na korisť. Metodicky je najviac vhodný tento postup, nakoľko sa pri ňom dajú vytvárať a utvrdzovať návyky u psa , ktoré sa neskôr veľmi hodia pri ďalšom výcviku v častiach obrany. Základom je upriamiť pozornosť psa na predmet, umožniť mu zmocniť sa ho až po zaštekaní. Tu je dôležitý cit psovoda ,ktorý musí v správnom okamihu vhodným pôsobením vyvolať štekot a následne ho vystriedať za odmenu vo forme predmetu s ktorým sa zo psom hrá. Či už je to aportovacia loptička, kúsok handry alebo pešek, psovod ho musí takým spôsobom znemožniť psovi získať ,aby ho neodradil od jeho snahy , ale vyvolal reakciu štekania. Takýmto spôsobom sa s pridružením ďalších podnetov ako zvukového ,alebo posunkového povelu štekaj vytvára nepodmienený reflex na tieto podnety. Nezanedbateľným výsledkom tohoto učenia je aj poznanie psa a syntetizovanie skutočností, kedy sa naučí si ním žiadanú vec doslova vypýtavať štekotom. je to významná vec v spolužití zo psom a nie len čo sa týka ďalšieho športového výcviku, ale rovnako nám umožňuje vypestovať si ďalší pomocný povel . Ten síce nepatrí do náplní skúšobného poriadku , ale je využiteľný v bežnom živote. Je to ľubovolne psovodom zvolený povel ktorý psa utíši a dáva mu signál aby bol ticho. V prípade že pes nejaví záujem korisť v akejkoľvek forme, rovnako nemá odozvu stimulovanie potravou , dajú sa využiť pre spojitosť obranné reakcie, alebo navodenia stavov úzkosti pri uviazaní psa a vzďaľovaní sa psovoda od psa. Pre spoľahlivé plnenie povelu štekaj sú však tieto spôsoby menej vhodné a výsledky týchto postupov bývajú menej spoľahlivé.
Cvik štekania na povel sa prevádza podľa jednotlivých stupňov skúšok v sede , v stoji a v ľahu. Pri každom z týchto cvikov sa vyžaduje aby pes pri štekaní nezmenil polohu. S prihliadnutím na túto skutočnosť , pristupujeme ku poradovému nácviku štekania, až keď máme výborne zvládnutú reakciu na povel štekaj, a pes okamžite , hlasne a intenzívne šteká.
Plazenie psa. Cvik plazenia sa prevádza dvoma spôsobmi. Plazenie so psovodom na 15 krokov pri skúške SVV2. Cieľom cviku je aby pes zo psovodom prekonali terén plazením na určenú vzdialenosť. Plazenie psa ku psovodovi na 15 krokov pri skúške SVV3 a SPO. U tohoto cviku je cieľom aby pes na posunok psovoda ochotne a čo najpresnejšie prekonal terén na určenú vzdialenosť. Samotné plazenie sa psa je pre psa síce prirodzený pohyb na prekonanie prekážky ku ktorému ho tvar prekážky núti, napríklad podlezenie nejakej bariéry alebo prechod stiesneným priestorom. Vo voľnom teréne ,však nemá potrebu sa pohybovať pre neho obtiažnejším spôsobom a preto je cieľ nácviku potrebné dosiahnuť dostatočne vhodnou motiváciou a s primeraným tlakom.Predpokladom pre úspešný postup pri nácviku je zvládnutie cviku ľahni. Postupným vhodným pôsobením kedy psovi v zaujatej polohe dávame impulz na posunutie sa vpred môžeme spoľahlivo vytvoriť návyk z povelom "plaz" , pohybovať sa týmto spôsobom. Pre nácvik je vhodné využiť pomocníka alebo nácvikovú prekážku ktorá by mala byť zhotovená v takom tvare aby psa nútila pri postupe vpred , pohybovať sa tak aby maximálne využíval možnosti svojho pohybového aparátu s tým že sa nedvíha a stále vlastne ostáva v polohe ľahu. Bez dôsledného nacvičenia plazenia zo psovodom je ďalší postup pri nácviku samostatného plazenia sa ku psovodovi je omnoho obtiažnejší. Samotné plazenie sa musí nacvičovať pri motivácii ktorá psa neprivádza do prílišného vzruchu. Ak pes je príliš motivovaný sa čím skôr dostať ku psovodovi ,sprievodným javom môže byť zdvíhanie sa a nekorektný postup. Spolupráca z pomocníkom je síce vhodná , musíme však postupnosť upravovať podľa napredovania psa. Cvik plazenia je jedným z cvikov kde je dôležité mať psa pod tlakom. Akákoľvek benevolencia pri chybách zo strany psa sa odstraňuje zdĺhavejšie ako u iných cvikov. Vyplýva to zo samotného charakteru pohybu, ktorý je psom vlastný v situáciách kedy vyjadrujú podriadenosť a dávajú najavo submisivitu. Ak máme psa ktorý je silne dominantnej povahy je nácvik problematickejší a spôsob akým takéhoto psa motivovať musí priamo korešpondovať s jeho špecifickým záujmom a vhodnou motiváciu ktorou ho chceme ku plazeniu naviesť. V prípade nácviku s motiváciou aportu, osvedčuje sa nechať motivačný aport za psom a až po prekonaní predpísanej vzdialenosti mu povoliť aport si vziať. Tento postup si však vyžaduje už dostatočnú úroveň vycvičenosti a správne pochopenie odmeny od psa.
Vysielanie psa. Cieľom cviku je, aby sa pes na jediný povel a posunok rýchlym tempom priamočiaro vzdialil do predpísanej vzdialenosti (v smere vytýčeného cieľa) a na ďalší povel psovoda okamžite zaujal polohu v ľahu. Tento cvik je náplňou skúšok SVV3 a SPO. Už z tohoto je zrejmé že náročnosť nácviku, úroveň vycvičenosti musí byť na vysokej úrovni a požaduje sa u psov v najvyššom stupni skúšok. V cviku vysielania sa nám spájajú priamo dve cviky na seba nadväzujúce. Samotné vyslanie psa do smeru a na ďalší povel zaujatie polohy v ľahu. Rozdelenie cviku je možné a v prvotných fázach nácviku je potrebné. Tým ,že od psa po prekonaní predpísanej vzdialenosti vyžadujeme zaujatie polohy v ľahu , sa cvik stáva náročnejším pre výcvik. V prvom rade však musíme u psa vytvoriť návyk ,po vhodnej príprave a signále, na poradové vyslanie ,tak ako ho predpisuje skúšobný poriadok sa v priamom smere vzdialiť do predpísanej vzdialenosti. Špecifickosťou nášho národného skúšobného poriadku je skutočnosť ,že nám nestačí vytvoriť návyk vybiehať do určeného známeho smeru a na určené ,psovi už známe miesto, ale že cieľom nácviku musí byť spoľahlivá reakcia psa na povel ktorá v jeho rozhodovacom procese zabezpečí vybehnutie do požadovanej vzdialenosti v akomkoľvek určenom smere. Cvik vysielania sa môže preskúšavať aj mimo ostatných cvikov poslušnosti. Napríklad po ukončení pachových prác v teréne kde je dostatočne veľké priestranstvo a vhodné orientačné body ktoré určuje rozhodca. Postupovať v nácviku musíme v začiatku na jednom mieste ,kde cvik upevňujeme a potvrdzujeme ho motivačným faktorom. Po vybudovaní tohoto návyku pokračujeme na ďalších miestach a postupne počet týchto miest zvyšujeme. Je to dlhodobý proces , ktorý sa nedá urýchľovať a v prípade netrpezlivosti zo strany psovoda sa nemôžeme dočkať presvedčivých výsledkov. Ako a kedy postupovať v menení miesta vysielania, závisí od toho , do akej miery je už v psovi vypestovaný návyk vybiehať na požadovanú vzdialenosť v určovanom smere. V každom prípade bez trpezlivého nácviku a neustáleho motivovania sa nemôžeme dopracovať k dobrému výsledku. Aj pri zdanlivom zvládnutí cviku , neprestávame precvičovať vysielanie s tým ,že pri cieli vysielania vieme psa vhodne odmeniť. Buď vopred umiestneným aportom , maškrtou a podobne. Musíme sa však vyhnúť návykom aby pes po prekonaní vzdialenosti nezaujal po povele polohu v ľahu, ale dohľadával si odmenu.
Ponechanie psa na mieste. Cieľom cviku je, aby pes na daný povel psovoda zaujal polohu v ľahu a v nej vyčkal až do opätovného príchodu psovoda. Prevedenie cviku určuje skúšobný poriadok nasledovne pre všetky stupne a druhy skúšok. Rozdiel a náročnosť sa upravuje vzdialenosťou do ktorej odchádza psovod a rovnako aj tým či ostáva psovi v dohľade. Psovod so psom na vyznačenom mieste zaujmú základný postoj. Na pokyn rozhodcu psovod povelom usmerní psa do polohy v ľahu, dá mu povel zostaň a sám odchádza do predpísanej vzdialenosti. Po uplynutí doby a na povel rozhodcu odchádza psovod k ležiacemu psovi a zaradí sa po jeho pravom boku. Na ďalší pokyn rozhodcu zaujmú základný postoj a cvik ukončia. Z uvedeného vyplýva že tento cvik priamo súvisí a nadväzuje na samotný cvik ľahni. preto z nácvikom ponechania psa na mieste začíname už pri samotnom nácviku cviku ľahni. Postup musí psovod znovu prispôsobiť temperamentu a rovnako aj veku psa. V začiatku volíme miesto a priestor bez zbytočných ruchov ktoré by nám mohli psa motivovať ku zmene polohy a opusteniu miesta kde ho psovod uviedol do polohy v ľahu. Postupnosť musí odrážať zvládnutie cviku od krátkeho časového úseku kedy psovod nemení miesto po zavelení ľahni, cez krátke odstúpenie od psa až po odchod na niekoľko krokov. Psovod pritom venuje plne pozornosť psovi a už pri najmenšom náznaku ,že pes chce zmeniť polohu alebo opustiť miesto musí vedieť ovplyvniť rozhodovanie a konanie psa tak aby v danej polohe a na určenom mieste zotrval. Vhodné je v začiatku ponechať pri psovi jeho obľúbenú vec , aport, poprípade deku z z jeho ležoviska a podobne. Viacero autorov uvádza možnosti ako mať psa pod fyzickou kontrolou pomocou šnúry a vytvárať si tak možnosť psa upraviť a priamo ovplyvniť ak by sa ku zmene polohy rozhodol. Je veľa spôsobov aké pomôcky si zvoliť , v každom prípade je nutné vedieť a mať možnosť psa ovplyvniť okamžite v prípade že cvik svojvoľne prerušuje alebo ho neplní. Motivovať v tomto útlmovom cviku je možné psa až po ukončení výdrže ktorú postupne predlžujeme nielen vzdialenosťou ale dĺžkou trvania. Pridávaním vzruchov z okolia a zmenou prostredia na rušnejšie upevňujeme návyk. Postupne pridávame ku nácviku aj rušivý vplyv z práce iného psovoda zo psom a neustále dbáme na to aby bol cvik ukončený až na rozhodnutie psovoda nie psa. Vždy sa vyhýbajme tomu aby sme psa pri povele na zotrvaní na mieste privolávali alebo iným spôsobom nechali miesto opustiť. Nedôslednosť sa v tomto prípade môže veľmi ľahko vypomstiť a pre spoľahlivé splnenie cviku je neprípustná. Skúšobný poriadok umožňuje aby pes po zaujatí polohy v ľahu si prispôsobil ležanie na boku. Nie je to chybou. V prípade že pes takto zmení polohu nemusíme psa ovplyvňovať. Poposúvanie a oňuchávanie terénu okolo neho však je nežiadúce a v nácviku sa takejto činnosti snažíme zamedziť.
Pokojnosť psa pri streľbe. Cieľom cviku je zistiť stupeň pasívnej obrannej reakcie psa pri nárazovom a silnom hluku. Oproti iným cvikom poslušnosti je tento cvik viac - menej cvikom kde sa odzrkadľuje vrodená danosť psa a pevnosť jeho nervovej sústavy. U psov služobných pracovných plemien rovnako ako u poľovníckych plemien sa tieto vlastnosti cieľavedome v chove selektujú a dedičnosť tejto vlastnosti - schopnosti dostatočne habituovať silný nárazový hluk je prvoradá. Aj tu však je vhodné postupovať spôsobom aby sme psa ktorý má dobré zdedené predpoklady tento pokoj zachovávať nepokazili vytváraním si spojitostí ktoré nám môžu v konečnom dôsledku pripraviť veľké problémy pri splnení skúšok. Z privykaním na streľbu začíname nie formou pokusov ale vopred jasne dohodnutým spôsobom ,kedy je psovod pripravený na túto činnosť a koordinuje si ju sám z pomocníkom. Z privykaním na streľbu začíname tak aby sme nijako nepútali pozornosť psa na nárazový silný hluk výstrelu ale aby z ním pes zoznamoval pri bežnej činnosti u ktorej nehrozia žiadne negatívne spojitosti.