Obrana v NSP ZŠK.
Popis
cvikov a ich náplň je v skúšobnom poriadku popísaná
v treťom oddiele , od článku 43 až po článok 49.
Ku tejto časti patrí aj oddiel štvrtý , ktorý
pojednáva v článku 50 o strážení
predmetu psovoda a je to náplň skúšok SMP1 a SMP2.
Článok
43. Výstroj a činnosť figuranta.
V
uvedenom článku je podrobne rozpísaná výbava
figuranta a jeho výstroj. V jednotlivých bodoch je
presne definovaná jeho činnosť počas práce pri
skúškach. Pre samotný výcvik obrany a nácvik
jednotlivých cvikov je podstatné ,aby činnosť
figuranta bola v postupnosti vedená až ku predpísanej
práci , na ktorú musí byť pes pripravený
na samotnej skúške. Prirodzene ,že od prvotného
nácviku a rozvíjania obranárskych schopností
psa po jeho úspešnú prácu pri skúškach
vedie dlhá postupná práca. Psovod aj figurant
však musia byť dokonale oboznámený s tým ako
figurant pri skúškach má pracovať a pes na takúto
prácu musí byť dobre pripravený.
Článok 44. Odhalenie páchateľa.
Cieľom cviku je , aby pes v určenom priestore aktívne vyhľadal osobu alebo osoby, ktoré sa tam nachádzajú. V tomto článku sa predpisuje ako má táto činnosť prebiehať, na čo je kladený dôraz a čo je rátané ako chyba. Samotný cvik odhalenie páchateľa je síce cvikom v oddiele obrany, svojím zameraním a chápaním u psa však predstavuje viac prvkov poslušnosti. Preto pre jeho zdarný nácvik a postup akým psa pripravujeme je v prvom rade podstatné pochopenie tohoto cviku v zmysle poslušnosti. V priestoroch ,kde sa prevádzajú obrany pri skúškach a pretekoch sa pes veľmi rýchlo zorientuje pomocou svojich zmyslov, kde sa nachádza páchateľ-figurant a vyžadovať od neho postupný , plánovitý prieskum terénu je vecou ovládateľnosti a poslušnosti. Význam dokonalého nácviku spočíva v správnej motivácii a najlepšou cestou ,ako u psa vytvoriť dostatočne silný návyk presne a plánovite vykonávať prieskum ,aj napriek tomu ,že už vie kde sa figurant nachádza je správne rozfázovanie a následné spojenie vyhľadania s označením figuranta. Spôsobov nácviku prieskumu terénu je mnoho, v každom prípade najlepšou cestou ako sa dopracujeme ku presvedčivému a rýchlemu prieskumu , s vysokým nasadením psa , sú také spôsoby ktoré priamo súvisia s koristníckym a súčasne obranárskym pudom. Pre správne pochopenie, psovod musí voliť taký druh motivácie ku samotnému prieskumu terénu psom, ktorý priamo súvisí s jeho chuťou bojovať s figurantom. Z mojich skúseností môžem povedať ,že je to základ k úspešnému nacvičeniu bezchybného cviku. Rôzne nepriame cesty ako psa motivovať ku obehávaniu umelých úkrytov, napríklad pomocou maškŕt , aportov a podobne vytvárajú nežiadúce prvky do činnosti psa a jeho koncentrácia na ďalšie cviky obrany sa patrične nenabudzuje. V horšom prípade sa pri psovi s výraznou chuťou do obrany takýto nácvik prejavuje ako nedostatočný a nefunkčný. Pes uprednostní pre neho silnejšiu motiváciu a tou je figurant , pred učením cvikom poslušnosti na základe inej motivácie ako je obrana. Následné donucovanie psa ku prieskumu terénu , neprinesie radosť z výkonu ani psovi a ani psovodovi. Pochopenie u psa, že najkratšou cestou ako sa dostane k figurantovi je cesta okolo umelých úkrytov na povely psovoda , je zárukou že daný cvik budeme mať zo psom výborne zvládnutý a spoľahlivý.
Na prieskum terénu spojito naväzuje cvik označenie páchateľa. Tento cvik je podľa môjho názoru kľúčovým cvikom celej obrany podľa akéhokoľvek stupňa a druhu skúšok. Na mnohých podujatiach môžeme vídať , že pes ktorý má perfektne zvládnutú túto časť obrany, v súhrne celej obrany dosahuje najpresvedčivejší a bodovo najvyšší výsledok. Cvik označenie páchateľa je základom celej športovej obrany ,pretože jeho zvládnutie a prirodzené osvojenie si psom nám vytvára ideálny priestor na ďalšie cviky ako je pustenie , stráženie , doprovod ,prehliadka a výsluch. Mnohokrát sa označenie páchateľa v nácviku podceňuje a psovodi tolerujú nepresnosti a chyby u psov. Neuvedomujúc si že sa tieto chyby prenášajú automaticky aj do ostatných cvikov ,ktoré psa privádzajú ešte do vyššieho vzruchu a tým pádom aj menšej schopnosti predpísané cviky plniť podľa predpísaného poriadku. Ak sa nám vhodným spôsobom podarí vypestovať a utvrdiť u psa návyk nepohyblivú koriť - v tomto prípade figuranta hlasným a intenzívnym spôsob "uviesť" do pohybu a následne na základe tohoto pohybu urobiť zákrok, máme vo svojej podstate zvládnutú celú obranu.
Táto spojitosť sa následne automaticky prenáša aj ku cviku pustenia a rovnako stráženia. Rozdiel, ktorý nastáva je pri cvikoch prehliadky a výsluchu, kde hlasový prejav psa je zakázaný , no ku eliminovaniu tohoto návyku máme dostatočný kontrast spočívajúci jednak vo vzdialenosti a takisto v polohe psa. Pes pri týchto cvikoch je polohe ľahu. Dokonalé zvládnutie cviku označenia nám rovnako veľmi vhodne poslúži u športového psa aj v reálnom živote , kde môže nastať situácia , kedy pes by mohol byť vyprovokovaný ku obranárskemu zákroku, avšak pri zastavení sa osoby a jej nehybnosti ,pes osobe neublíži a silne a hlasite ju označuje len hlasovým prejavom. Z praxe to môžem potvrdiť aj z vlastnej skúsenosti. Rovnako najčastejšou reakciou človeka na ktorého sa vyrúti vydráždený pes je reakcia strachová , pri ktorej človek najčastejšie stuhne a ostane nehybný. Bez ohľadu na to ,však stále platí, že východzím bodom pre všetky ďalšie úspešne zvládnuté cviky športovej obrany ,je cvik označenia páchateľa. Z metodického hľadiska je lepšou voľbou ak tento návyk u psa - nehybné veci - korisť , či už je to handra , pešek, alebo ochranný rukáv alebo aj aportovacia loptička začne psovod u svojho psa budova sám. A to hrou pri ktorej psa vyprovokuje ku hlasnému štekotu a následne výrazným pohybom koristi, dáva psovi signál "voľno" pre jej získanie. Ak psovod dostatočne silno vybuduje u psa tento návyk , uľahčuje si cestu ku vybudovaniu takéhoto návyku aj pri ďaleko silnejšej motivácii a vzruchu , ktorý u psa vyvolá figurant. Ako vyvažovať útlmové pôsobenie na psa ,aby sa koristi- ochranného rukávu nezmocnil skôr ako ním figurant výrazne pohne je vecou citu psovoda a daností psa. Ku nácviku označenia páchateľa nepristupujeme skôr ,ako u psa je dostatočne vyvinutý záujem bojovať z figurantom o korisť vo forme ochranného rukávu , poprípade u mladších psov handru , peška alebo kože. Rovnako pes by mal ma zvládnutý cvik štekania na povel, ktorým psa priamo usmerníme ku ku návyku si doslova vypýtať korisť. Ak máme takto vybudované spoľahlivé označovanie a utvrdené mnohonásobným opakovaním , môžeme prejsť ku spojeniu cviku prieskum terénu s označením páchateľa. nikdy nie skôr a ak áno, tak jedine za stopercentne spoľahlivej asistencie ďalšieho pomocníka , ktorý zamedzí napadnutiu figuranta psom. Osobne však neodporúčam ,aby v tejto fáze do výcviku a prípravy vstupovala ďalšia osoba, nakoľko sa môže stať fixovaným ďalším podnetom pre psa a jeho rozhodovanie.
Pri nácviku označovania páchateľa , je častým trendom ovplyvňovanie psa priamo figurantom. Podľa mojej mienky je to nesprávny krok a nevedie ku spoľahlivým výsledkom. V prvom rade musí byť u psa vytvorený návyk nepohybujúcu sa korisť - osobu z ochranným rukávom nenapadnúť a neprovokovať inak ako silným a presvedčivým hlasovým prejavom. Toto musí zabezpečiť psovod a neskôr v neprítomnosti psovoda sa to pre psa musí v jeho rozhodovaní stať prvotnou alternatívou pre samotnú činnosť. Figurant by mal pôsobiť na psa iba do tej miery, aby jeho štekanie zintenzívňoval a privádzal psa do väčšieho vzruchu a nasadenia. Po prvom momente, kedy sa pri príchode psa na jeho dosah ku figurantovi pes zastaví, bez toho aby kontaktoval alebo napadol figuranta, sa po krátkom vyštekaní dostáva psovi zadosťučinenie v podobe útoku figuranta , a pes prevádza zákrok. Tento čas sa priamo úmerne predlžuje a neskôr sa vyštekanie a spoľahlivé označovanie pasívnej osoby utvrdzuje aj miernym provokujúcim pohybom figuranta. Dôležitosť tohoto postupu sa odzrkadlí v spoľahlivosti cvikov označovania aj stráženia.
Dlhodobým sledovaním problémov pri nácviku týchto cvikov ,som dospel k záveru, že najdôležitejším bodom v správnom prevedení, je upevnenie prirodzenej formy správania, aj keď nie v doslovnom ponímaní lovu a útoku koristi, ktorá sa z neaktívnosti dostáva do pohybu. To je u väčšiny šeliem štartovacím impulzom pre útok, prípadne obrannú reakciu. Preto už vo fázach nácviku zákrokov na korisť - rukáv figuranta, stále dbáme na to aby sme ho prevádzali vždy v pohybe a najlepším spôsobom je z fázy vydrážďovania na krátky časový úsek ustrnúť a z toho vyraziť pohybom pri ktorom pes vykonáva záhryz.
Článok 45. Zaistenie páchateľa.
Cvik naväzuje na cvik vyštekanie. Psovod so psom sediacim pri jeho ľavej nohe vyzve figuranta, aby vystúpil z úkrytu, pokojne ostal stáť, dal si ruky nad hlavu a odhodil zbraň. Keď figurant zaujme požadovanú polohu, psovod položí psa do ľahu čelne proti figurantovi vo vzdialenosti 3 – 5 m, figuranta obíde a pozorne odzadu prehliadne jeho odev, prípadne ho odzbrojí. Po skončení prehliadky sa postaví sa čelne k figurantovi tak, že pes, figurant a psovod tvoria vrcholové body rovnostranného trojuholníka. Tu sa cvik prehliadka páchateľa končí. Pokračuje výsluchom páchateľa kde cvik bezprostredne nadväzuje na prehliadku. Psovod sa informuje na dôvod prítomnosti figuranta, prípadne žiada od neho doklady. Potom sa miernym oblúčikom vráti ku psovi a priradí sa k jeho pravému boku. Psa si posadí k nohe a tu hodnotenie cviku končí. Pes má ostražito sledovať dianie a nesmie svojou nedisciplinovanosťou rušiť psovoda. Z nácvikom začíname vždy až po dokonalom zvládnutí cviku ponechanie na mieste a samozrejme správnom uvedení do polohy v ľahu. Tu je vždy vhodné a nesmie sa zabúdať že psovod sa má v prvom rade sústrediť na činnosť psa a už pri drobných nepresnostiach , ako sú popochádzanie , hlasový prejav a podobne, má vhodne a okamžite korigovať psa. Preto je vhodné, pri prevádzaní prehliadky neustále udržiavať očný kontakt a byť okamžite pripravený psa opraviť. Pomocník ktorý je za psom a v podstate simuluje prítomnosť rozhodcu na skúškach nám v tomto smere môže vhodne pomôcť. Nesmie sa však zabudnúť že hlavnou autoritou pre psa a jeho rešpektovanie je psovod. Postupnosť a forma odmeny za správne vykonaný cvik musí teda korešpondovať s cieľom cviku a to je pozorné stráženie počas celej doby prehliadky a výsluchu. U vyšších stupňov skúšok , SVV2 a SPO sa k tomuto pripája aj prepadnutie psovoda pri prehliadke. Na pozorné stráženie figuranta pri nácviku je teda vhodné využiť aj tento prvok z vyšších stupňov skúšok, treba to však robiť správnym spôsobom.
Spôsobom pri ktorom sa pes nebude dostávať do nežiadúcej vyššej nervozity. Odporúčam ,aby aktivitu figuranta určoval a štartoval psovod , a to tým spôsobom aby pes vnímal spojitosť medzi konaním figuranta a psovodom. Vždy musí pes vedieť že v situáciách pri obrane rozhoduje psovod , prípadne on sám ak k tomu bol vyslaný dostatočný signál od figuranta. Táto skutočnosť sa prejavuje aj v náplni skúšobného poriadku kde u skúšok SVV2 , SVV3 a SPO nasleduje ďalší cvik - sprevádzanie páchateľa.
Psovod so psom sediacim pri jeho ľavej nohe vyzve figuranta aby pokojne kráčal predpísaným smerom. Psovi dáva povel k nohe a obaja nasledujú pohybujúceho sa figuranta až do doby, kým ich rozhodca nezastaví povelom. Pes má figuranta počas sprevádzania pozorne strážiť. Na pokyn rozhodcu sa figurant, psovod a pes zastavia zaujmú základný postoj a hodnotenie cviku sa končí. Tu je mimoriadne dôležitá dobrá ovládateľnosť psa . Pri nácviku je spočiatku najvhodnejšie začínať s tesným sledovaním. Psovod zo psom ,ktorého si kontroluje vodidlom nasleduje figuranta v tesnej blízkosti a postupne vzdialenosť predlžuje až po predpísanú vzdialenosť 3 až 5 metrov. Vybudovať návyk psa nasledovať psovoda a súčasne sa sústrediť na páchateľa je potrebné od prvého nácviku striktne dodržiavať a neumožniť nijakú nepresnosť. Ak pes má tendenciu predchádzať , štekať a inak rušiť predpísané prevedenie, v sprevádzaní nepokračujeme, ale upravíme psa. Vyžaduje si to veľkú dávku trpezlivosti, zvlášť u silných obranárov. Neumožnenie a netolerovanie chýb pri nácviku ,sa nám vráti v podobe spoľahlivého prevádzania cviku. U psa musíme vybudovať pevný návyk opustiť priestor od nohy psovoda jedine na jednoznačný útok figuranta, alebo povel psovoda.
Prepad pri sprevádzaní je v náplni SVV3 a SPO. Počas sprevádzania figuranta sa tento na povel rozhodcu prudko otočí do tej strany na ktorej má ochranný rukáv a zaútočí na psovoda. Často vídanou chybou pri skúškach a pretekoch je prevádzanie tohoto cviku zo strany figuranta - nepresvedčivo a smer jeho pohybu nie je priamo ku psovodovi zo psom. Vyvarujme sa takémuto pochybeniu zo strany rozhodcov a figurantov a nacvičujme vždy tento prepad psovoda, ako skutočný reálny prepad psovoda. Figurant s náprahmi palice a pripadne hlasovým prejavom smeruje útok rovno na dvojicu psovod - pes. Rýchlosť tohoto útoku sa postupne a plynule zvyšuje , v závislosti na napredovaní a kvalite obranárskej práce psa. Pes má bez povelu okamžite útok záhryzom zastaviť. Na pokyn rozhodcu psovod psa odvolá a obaja zaujmú základný postoj. Bezprostredne na tento cvik naväzuje stráženie figuranta. Ak sme postupovali pri predošlých častiach nácviku označenia páchateľa - vyštekania s dostatočným vybudovaním striedania kontrastu , pohyb a nehybnosť pre rozhodovanie sa psa z hľadiska zákroku, cvik stráženia páchateľa je vlastne pokračovaním tohoto cviku. Pri strážení figuranta sa v skúšobnom poriadku odlišuje stráženie v predpísanej vzdialenosti a stráženie po zákroku. Rozdiel v prevedení cviku spočíva v tom , že pri strážení páchateľa je žiadúce aby pes strážil pozorne a neštekal. Pri strážení po zákroku pes smie pri strážení štekať. Nacvičiť a upevniť u psa schopnosť odlišovať kedy štekať smie a kedy nie, je dobré začínať už pri nácviku označenia páchateľa. Postupnosť v náročnosti cvikov stráženia sa u jednotlivých stupňov zvyšuje jednak samotným sledom cvikov obrany a rovnako aj časovým úsekom v ktorom pes musí strážiť. U skúšky psa obranára sa stráženie prevádza na dvoch figurantov a po zákrokoch pes musí strážiť oboch páchateľov. Tam sa pripúšťa možnosť pohybu od jedného figuranta ku druhému , pričom štekanie pri presune psa nie je chybou. Ak dostatočne intenzívne budujeme u psa návyk rozlišovať kedy figuranta vyštekávať a kedy ho má pozorne sledovať, nepriamo tým zvyšujeme aj jeho schopnosť koncentrovania sa a lepší výkon.
Článok 46. Ochrana psovoda.
Pod týmto pojmom rozumieme schopnosť psa zabrániť a zlikvidovať akýkoľvek útok figuranta na psovoda, alebo na psa. Na skúškach sa psovod sám aktívne nebráni, túto činnosť ponecháva na psovi, čím zdôrazní jeho účinnú pomoc pri obrane psovoda. Psovod sa však musí pri samotnom zákroku dostať mimo miesta zákroku (odskočiť) a ponechať dostatok priestoru zakročujúcemu psovi. Pod pojmom zákrok psa, je myslená činnosť, kedy sa pes zahryzne do ochranného rukáva (malé plemená majú výnimku) a znemožní pokračovať figurantovi v ďalšom úteku, či útoku.
K tomuto smeruje vlastne celý nácvik obrany, rozvoj zloby na figuranta , schopnosť zákrok previesť razantne , odvážne a spoľahlivo. Mnoho autorov uvádza rôzne spôsoby nácviku hryzenia a rôzne postupnosti. Každý výcvikár a výcvikový figurant má svojský prejav a odlišnú techniku pohybu a v nemalej miere aj iné psychické rozpoloženie a nasadenie pri výcvikovej práci. Vždy sa však zhodujú na jednom a to je schopnosť figuranta pri nácviku dávať vo vzájomnom strete zo psom , psovi psychicky navrch. Pes by mal vždy vyhrávať a je na šikovnosti figuranta ako postupne zvyšuje svoj tlak a nároky na psa. Tento tlak zo strany musí postupne prerastať až do takej úrovne , pri ktorej sa už pes dokáže vysporiadať aj z plným nasadením figuranta - páchateľa pri útoku na psovoda.
Článok 47. Samostatná činnosť psa
Do tejto skupiny cvikov radíme zákroky psa na figuranta, keď sa psovod nachádza vo väčšej vzdialenosti od miesta zákroku. Pes pri týchto cvikoch musí v rôznych situáciách prejaviť svoju schopnosť a unikajúceho, či útočiaceho figuranta pevným záhryzom zastaviť. Okrem tejto schopnosti je na rôznych stupňoch skúšok testovaný aj jeho postreh, rýchlosť, razancia, bojovnosť, odvaha, kvalita záhryzu ale aj odolnosť voči úderu. Následne na tieto cviky naväzujú aj cviky ovládateľnosti. Tieto cviky sú podľa jednotlivých stupňov sťažované vzdialenosťou a situáciami vzniknutými pri strete figuranta a psa. Podľa týchto situácií delíme túto činnosť na:
- Zadržanie od psa utekajúceho figuranta (hladké zadržanie). Cieľom cviku je, aby pes unikajúceho figuranta čo najrýchlejšie a najpriamočiarejšie dobehol a záhryzom do ochranného rukáva mu zamedzil v ďalšom úniku.
- Zadržanie s protiútokom. Cieľom cviku je, aby pes spočiatku utekajúceho a neskôr útočiaceho figuranta záhryzom do rukáva zneškodnil a znemožnil mu ďalšiu činnosť. Toto zadržanie je zároveň spojené s odolnosťou psa.
Aj keď kvalita zákrokov pri obrane je vždy najviac spojená s vrodenou dispozíciou pre túto činnosť u konkrétneho psa , vhodným a postupným tréningom je možné tento talent u psa rozvinú alebo naopak znehodnotiť. Mali by sme sa vyvarovať unáhlenému zvyšovaniu nárokov v tréningovom procese aj napriek tomu že chuť a prejav psa nás k tomu nabáda. Je veľmi ťažké naprávať zlomené sebavedomie u mladého hoci aj talentovaného psa. Vždy by sme sa mali držať zásady, že pri nácviku máme vopred dohodnuté s figurantom čo konkrétne idem so psom precvičovať. Ak figurant nám robí výcvik po prvý krát a psa ešte nepozná ,nezačíname ihneď zo zákrokmi ktoré kladú vyššie nároky na psa. Figurant by sa mal zo psom najprv zoznámiť , preveriť si jeho schopnosti a odolnosť a až následne pristupovať ku zákrokom na väčšie vzdialenosti alebo z väčším tlakom pri simulácii napadnutia psovoda. U dospelých psov a psov skúsených, rovnako tréning musíme prispôsobiť momentálnemu stavu. Zbytočné preceňovanie schopností psa , alebo figuranta môže viesť ku situáciám ktoré sa vedia podpísať negatívne na ďalšej výkonnosti psa.
Samostatná činnosť na skúškach psov malých plemien. Cieľom cviku je, aby pes aktívnym odporom zabránil cudzej osobe odviazať ho a odviesť. Prevedenie: Psovod priviaže psa krátkym vodidlom ku kolíku a sám odíde do úkrytu. Keď sa psovod ukryje, okolo psa prejdú niekoľkokrát vo vzdialenosti 3 – 5 m tri osoby, ktoré svojim správaním psa nijako nedráždia. Potom na pokyn rozhodcu jedna z osôb podíde k psovi s úmyslom odviazať ho a odviesť. Pes musí figurantovi znemožniť akúkoľvek manipuláciu s vodidlom a obojkom. Prípravu k tomuto cviku musíme prevádzať od začiatku s rôznymi pomocníkmi. V počiatočnej fáze psovod vždy náležite podporuje psa, neskôr psovod túto podporu vykonáva z väčšej vzdialenosti až sa postupným prepracovaním vypestuje u psa návyk , tento cvik spoľahlivo prevádzať. Na to ,aby sme vzbudili obrannú reakciu u psa je potrebné vyvolať primeraný podnet od pomocníka, preto je dôležité v počiatočných fázach to vykonával skúsený pomocník a s primeraným citom. Rovnako je dôležité aby psa najprv poznal a predišiel tak nežiadúcemu príliš rýchlemu postupu alebo zas naopak pomalému, ktorý by viedol k habituácii na tento podnet a tým nesplnenie cviku. Kedže u psa sa nevyžaduje zákrok vo forme záhryzu, už pri minimálno prejave odporu musí tento prejav psa pomocník patrične podporiť prejavením strachu a odstrašeného ústupu od psa. Postupne sa musí tento nátlak na psa zvyšovať , priamo úmerne sebavedomiu psa.
Článok 48. Odolnosť psa
Cieľom cviku je preveriť tvrdosť psa pri stretnutí s figurantom, keď na psa pôsobí hrozba úderu, alebo údery samotné. Tento cvik sa prevádza samostatne (ZM, SVV1,2), alebo v náväznosti na samostatnú činnosť psa (SVV3, SPO). Prevedenie: Samostatný cvik naväzuje bezprostredne na cvik hladké zadržanie. Psovod drží psa za obojok. Od nich odbieha figurant ktorý sa na pokyn rozhodcu v predpísanej vzdialenosti otočí, vydráždi psa a zaútočí na neho palicou. V okamihu útoku púšťa psovod vodidlo a necháva psa samostatne zakročiť. Pes musí bez ohľadu na správanie sa figuranta previesť zákrok. Psovod po vypustení psa vybieha bezprostredne za ním. Po ukončení cviku psovod psa odvoláva k nohe. Pri skúške SVV3 a SPO psovod ostáva na mieste.
Príprava na tento cvik sa začína veľmi opatrne a s prihliadnutím na individualitu psa. V športovej obrane sa u tohoto cviku používa mäkký obušok ktorý nespôsobuje výraznú bolesť a nehrozia pri ňom zranenia psa. Rovnako údery musia byť vedené na určené oblasti tela psa.
Figurant na preverenie reakcie psa uplatňuje aj svoj hlasový fond pred samotným zákrokom. Celá činnosť figuranta je riadená rozhodcom. Náznaky a údery samotné zasadzuje psovod v zmysle článku 43. bod 14. V prípade, že pes pred, alebo po údere zlyhá, figurant musí uplatňovať naďalej nátlak na psa, až kým rozhodca na základe jednoznačnej reakcie psa činnosť figuranta nezastaví. Pri tomto cviku sa púšťanie psa nehodnotí (ZM, SVV 1,2).
V praxi sa osvedčuje aby pes vnímal a mal možnosť sa zoznamovať s palicou už v začiatku nácviku obrany a hryzenia. Práca figuranta s palicou má byť v nácviku prirodzená. Pes si na jej prítomnosť pri obrane zvyká už v čase kedy ešte obrana nie je chápaná psom ako obrana v plnej vážnosti ,ale robí sa v hravej forme a palica nie je používaná ako hrozba ,ale ako súčasť hry. Z takéhoto poňatia palice psom, môžeme postupne vychádzať a postupným pritvrdzovaním jednak psychického , ale aj fyzického tlaku budujeme odolnosť psa na hrozbu úderu palicou. Zoznamovanie sa psa zo samotným úderom musí byť taktiež postupné a od ľahkého poklepania sa figurant v náväznosti na silu a odolnosť psa , sa dostáva až po plné údery ,ako sa očakávajú na skúškach a pretekoch. Rovnako je užitočné ak pri práci figuranta zo psom používa náznaky úderov aj na iné oblasti ako sú povolené pre údery na skúškach. Zvyšujeme tým odolnosť a rovnako zabezpečujeme aj vyššiu odolnosť , ak by došlo nechtiac ku zásahu mimo tieto predpísané oblasti.
Článok 49. Ovládateľnosť psa
Ovládateľnosť (púšťanie) psa po zákroku. Cieľom cviku je, aby pes bol aj v takej záťažovej situácii, ako sú cviky obrany, ovládateľný a figuranta na povel, či samostatne púšťal. Prevedenie: cvik vždy naväzuje na zákrok psa. Keď figurant na povel rozhodcu prestane klásť odpor, prípadne je psovod priamo vyzvaný rozhodcom, dáva psovi povel k pusteniu. Pes má na jeden povel pomocníka pustiť a až do ďalšieho povelu ho pozorne strážiť.V tomto cviku by som chcel spomenúť svoju skúsenosť , s ktorou som sa v dostupnej literatúre nestretol . Tou je sledovanie a určovanie priority u psa v jeho rozhodovaní sa pri samotnom prevádzaní zákroku a jeho jednotlivých fázach. Tu si treba presne uvedomiť o akú osobnosť psa sa jedná o jeho prirodzené vlastnosti v ponímaní chuti vlastniť , držať a lovi korisť. Korisťou rozumieme ochranný rukáv nesený človekom - figurantom. Podľa môjho názoru sa drvivá väčšina psov dá viesť ku spoľahlivému a samostatnému pusteniu rukávu spôsobom , pri ktorom vytvoríme u psa spojitosť ktorá nadväzuje na cvik označenia , a následného prepadnutia a znovuzastavenia sa figuranta. Ak u psa vhodne a opakovaním vybudujeme spojitosť s tým že ak po zastavení figurantového odporu rukáv pustí vytvára si znovu štartovaciu pozíciu na opätovný zákrok. Predpokladám a skúsenosti to potvrdzujú ,že najväčším vzruchom pre psa je okamih záhryzu a samotný stret z figurantom. Aj pes ktorý si na rukáve verí a je dostatočne silný si zvolí po vopred zistenej skutočnosti , že pustením si znovu vytvára priestor na okamih záhryzu a pri správnom vedení pes bude púšťať rukáv samostatne nie na základe nútenia zo strany psovoda alebo ovplyvňovaním figuranta ,ale z vlastnej zištnosti a s vedomím že sa mu to oplatí. Pravdou však je ,že ako sa dopracovať ku samotnému základu ,na ktorom tento návyk a rozhodovanie budeme u psa budovať je znovu na samostatnom uvažovaní psovoda a jeho chápaní psa a jeho vzájomnom vzťahu zo psom. Odporúča sa začína s pustením už pri prvotných hrách z mladým psom pri naháňačke o korisť kedy po do dosiahnutí koristi psom . psovod ešte aktívne o korisť zo psom zápasí a následne prevedie znehybnenie. Po tomto ,si od psa vynúti pustenie koristi a znovu sa vracia ku naháňačke a loveniu. Akciu psa kedy pes pustí korisť , ale jeho pozornosť zostáva na ňu upriamená, vhodnou pochvalou a povzbudením upevňujeme. Po krátkej dobe výdrže , znovu vyprovokujeme pohybom ku zadržaniu koristi . Takýmto uzavretým kruhom už vytvárame predpoklad na slovný povel - pusť a jeho prevádzanie. Neskôr sa povel pusť využije aj pri poslušnosti a cviku aport.
Ak cieľavedome a v správnom časovaní vytvoríme túto schému pri hre , máme vybudovaný základ pre samostatnú činnosť u skúšok SVV3 a SPO. Na týchto skúškach sa bez samostatného pustenia nemôžeme dopracovať ku splneniu skúšky.
Komentáře
Přehled komentářů
preco je to tak.? pretoze NSP bol koncipovany v istom duchu a podla istych odskusanych a vykorigovanych pravidiel. vsetky odpovede su v NSP.
lahnutie po pusteni
(Vader, 6. 12. 2007 9:32)
dobry den ak si pes po pusteni lahne a strazi je to oka?
dakujem.
pustenie
(emor, 15. 10. 2007 9:25)
NSP ZSK - odiel III. clanok 49 bod 1. "....Pri cviku púšťanie nie je povolené osloviť psa menom.
Hodnotenie:
Nesplnenie cviku: pes nepúšťa ani na tretí povel, psovod ovplyvní svojim konaním psa k pusteniu tam, kde to skúšobný poriadok nepovoľuje. Psovod osloví psa menom.
Hrubé chyby: pes nepúšťa na druhý povel, pes po pustení opakovane hryzie.
Drobné chyby: pes nepúšťa na prvý povel, kontakt na pomocníka po pustení, ap."
takze myslim ze je to uplne zrejme a jasne ci sa smie alebo nie.:-)
Oslovenie psa
(Vader, 14. 10. 2007 19:44)Dobry den chcem sa vas opytat ci je v obrane podla NSP povolene oslovenie psa menom pred pustackou ,,ak neni a povazuje sa to za povela ,,preco je to tak ,,,,.Dakujem.
oslovenie
(emor, 7. 12. 2007 18:45)